Švédsko: pešo 113 kilometrov z Abiska do Nikkaluokty

V predchádzajúcom článku o túre Kungsleden sme zhrnuli všetky praktické informácie, ktoré sú potrebné k absolvovaniu jej prvého úseku z Abiska do Nikkaluokty. Tento 113 kilometrov dlhý úsek sa väčšinou označuje ako najkrajší. Preto ho aj prejde najviac turistov a väčšina, ktorí idú Kungsleden prejde práve iba tento úsek.Nakoniec si ho za päť dní prejdeme aj my. Poďme sa pozrieť na to, ako prebiehala táto naša diaľková turistika. Čo nás potrápilo a čo sa nám najviac páčilo.

Niekedy nejde všetko tak ako by sme chceli a aj nám sa podstatne menia plány, a tak máme zrazu počas augusta tri týždne voľna. Rozmýšľame ako ich najlepšie využiť a iba štyri dni pred odchodom sa nakoniec rozhodujeme, že vyrazíme do Švédska, prejdeme časť Kungsleden a potom budeme v ceste pokračovať po Nórsku a Fínsku. Našťastie výbavu aj všetko potrebné máme, a tak vyrážame autom na sever Švédska.

Už cestou vieme, že nás čakajú takéto výhľady. To nás ženie vpred.

Zo Slovenska odchádzame v stredu presne o tretej poobede. Naším cieľom je dôjsť čo najďalej. Nakoniec si prestávku na spánok dávame až za Berlínom a odtiaľ pokračujeme cez prístav Puttgarden loďou do Dánska. V Dánsku sa veľmi nezdržíme a len ho prebehneme. Ideme v podstate celý deň až noc trávime v kempe niekoľko kilometrov za Štokholmom. Ďalší deň nám ostáva prejsť celým Švédskom, čo je znova okolo 1000 kilometrov, no šťastne to zvládame a večer už kempujeme pár kilometrov pred Kirunou. Celých 3000 kilometrov zo Slovenska teda zvládame za dva a pol dňa. Pôvodne sme rátali, že nám to bude trvať o deň dlhšie.

Na úplnom začiatku tečie rieka hlbokým kaňonom

Kungsleden: Z Abiska do Nikkaluokty prvý deň – 18 kilometrov

V kempe vstávame skoro ráno. Balíme všetky veci presne tak, aby sme si vedeli zobrať len batohy a ísť, všetko nepotrebné nechávame v aute. Vlak z Kiruny nám ide o deviatej ráno. Štartujeme a presunieme sa 50 kilometrov pred vlakovú stanicu v Kirune. Cestou sa husto rozprší a dážď neustáva. Nám to ale vôbec nevadí, vieme, že predpovede hovoria, že najbližších 7 dní má byť výborné počasie. Na stanici sa dozvedáme, že náš vlak má dvojhodinové meškanie. To nám veľmi nevyhovuje. O toľko sa nám skráti čas na túru, ale nespravíme s tým nič. Ostáva nám len počkať. Pred jeho príchodom sa na stanici začnú hromadiť skupinky turistov. Vlak konečne prichádza a my môžeme nastúpiť. Vo vlaku je tiež veľa ďalších turistov, ktorý majú rovnaký cieľ ako my a už vieme, že túru určite nepôjdeme sami.

Túra ide zo začiatku proti prúdu rieky

Po niečo viac ako hodine užívaní si výhľadov z vlaku vystupujeme na stanici Abisko Turiststation, ktorá je len minútu za stanicou Abisko. Už je obed a my sme celkom hladní, tak si kúsok za mestom ešte spravíme obed a konečne môžeme naplno vyraziť.

Začíname celkom neskoro, o to musíme ísť rýchlejšie. Na začiatku túry je viacero zaujímavých informácií a atrakcií venovaných túre, no my sa pri nich dlho nezdržiavame a chodníkom smerujeme proti prúdu rieky. Prvých asi 15 kilometrov sa ide cez Národný park Abisko a v tomto parku sa nesmie voľne kempovať. Chceme teda ešte dnes prejsť za park, kde by sme mohli zakempovať. Hneď zo začiatku vidieť, že ideme arktickou prírodou, ale dnešný deň je to iné ako budú ďalšie. Ideme hlavne cez les popod zakrpatené brezy a iné stromy.

Prichádzame k jazeru, na ktorého druhej strane sa nachádza prvá chata Abiskojaure.

Po štyroch kilometroch prichádzame ku kempovisku Nissonjokk. Je to oficiálne miesto, a tak tu kempovať môžete. No my pokračujeme ďalej. Chodník je jasne viditeľný a dobre značený a nám sa ide dobre. Po asi desiatich kilometroch prichádzame k jazeru, ktoré musíme celé obísť. Na jeho opačnej strane sa nachádza prvá chata – Abiskojaure. Tá je z Abiska vzdialená 14 kilometrov a z hlavnej túry je to odbočka k chate jeden kilometer. Nejdeme teda až priamo k nej. Spať tam nechceme a nič iné nepotrebujeme, tak pokračujeme ďalej. Už prvý deň vidíme okolo chodníka množstvo čučoriedok a brusníc a aj napriek tomu, že je celkom neskoro nám to nedá a stále ich musíme zbierať.

Kempovisko Nissonjokk – tu môžete kempovať aj v Národnom parku Abisko kde sa inak kempovať nemôže

Po 15 kilometroch opúšťame park. Je tu aj veľká ceduľa, že sa tu park začína/končí a čo všetko v ňom môžete alebo nemôžete robiť. Nemôže sa tam napríklad kempovať voľne alebo loviť ryby. Ale zbierať hríby alebo čučoriedky v pohode môžete.

Pekné výhľady už počas prvého dňa.

Pomaly ako sa blížime k miestu, ktoré máme v mapách označené ako kemp a kde chceme prespať začína trocha problém. Začne ma strašne tlačiť topánka a to tak, že večer ledva prichádzam. Neviem čo s tým, no ak to bude takto aj ráno, budem to musieť otočiť. Ďalších 90 kilometrov takto neprejdem. Nie sme jediní, ktorí tu plánujú kempovať. Je tu už dosť ľudí, ktorí majú rozložené stany a neskôr ich ešte pár príde. Toto miesto využíva asi väčšina turistov, ktorí chcú spať hneď za parkom.

Pomaly sa blížime k miestu, kde chceme kempovať.

Kemp je hneď pri väčšej rieke. Tu si naberáme vodu na pitie a varenie a varíme večeru a neskôr zaliehame do spacákov. Večer ešte rozmýšľam čo s tlačiacou topánkou. Vychodené ich mám dobre a nikdy ma netlačila. Napadne ma, že ráno si skúsim dať tenšiu ponožku, vyhodím vložku alebo ju skúsim len povoliť a roztiahnuť.

Keďže sme za severným polárnym kruhom a počas leta, v noci tu vôbec nebýva tma. Často sa nás každý pýta, či nám to nevadilo, že bolo v noci vidno. Pravdu povediac, vôbec nevadilo. Väčšinou sme boli vždy večer dostatočne unavení na to, že sme ani nevnímali či je ešte svetlo alebo už tma.

Kungsleden: Z Abiska do Nikkaluokty druhý deň - 28 kilometrov

Ráno vstávame skoro. Spať sme išli asi o ôsmej, tak sa nám dlho vyspávať ani nechce. Včera sa nám išlo dobre, keďže sme išli prvý deň. Dnes sme už ale trocha unavenejší. Robíme si kávu a dávame raňajky, ktoré sme si pripravili ešte včera ráno v Kirune. Ráno rozšnurujem a roztiahnem topánku, ktorá ma včera tlačila. Potom si ju obúvam a vyzerá, že to je lepšie. Pobalíme stan a všetky veci a hneď vyrážame. Väčšina kempu ešte spí, len traja ďalší turisti vyrážajú s nami.

Hneď za mostom cez rieku začína chodník stúpať do kopca. Stúpanie je asi dva kilometre ale nieje to nič strašné. Potom ďalej už pokračujeme viac menej rovno. Aj za riekou kempovalo ešte niekoľko ľudí. Traja turisti, ktorí vyrážajú s nami, za nami nestíhajú, a tak ich po chvíľke strácame a už ideme len sami.

Po pár kilometroch vystupujeme na pláň, na ktorej sú nekonečné výhľady

Po piatich kilometroch sa pred nami odkryje veľká pláň a výhľady sú široko ďaleko. Po ľavej ruke máme niekoľko veľkých jazier a veľmi pekné výhľady. Išli sme skoro, a tak ľudí takmer nestretávame iba sem tam niekto prejde alebo vidíme neďaleko chodníka stan. Čím sme k jazerám bližšie, tým lepšie vnímame ich nádhernú tyrkysovú farbu. Po asi jedenástich kilometroch prichádzame k jednému z jazier. Je to jazero, ktoré je možné prejsť na loďke a takto si skrátiť túru. Loďka odchádza päť minút pred naším príchodom, no my ju i tak neplánujeme využiť. V prístave sú lavičky a strieška, tiež je tam harmonogram v akých časoch chodia loďky. My sa nachvíľu vyvalíme na lavičky a dáme si prestávku. Potom sa rozhodujeme, že ešte niečo prejdeme a dáme si obed.

Prechádzame okolo viacerých pekne sfarbených jazier

Pekne sfarbené jazero, po ktorom chodí loďka a dá sa tu tak skrátiť túra

Po asi trinástich kilometroch nachádzame pekné miesto, kde sa dá sadnúť. Zhadzujeme ruksaky, varíme travellunch a kávu a dávame si asi hodinovú prestávku na obed. Dnes je slnečný deň úplne bez obláčika. Sedí sa nám tu dobre a vôbec sa nám nechce pokračovať, no chceme ešte niečo prejsť, tak musíme ísť.Ďalej nás čakajú ďalšie pekné výhľady na jazero vedľa nás. Na protiľahlom brehu vidieť aj dedinku. Do tejto ide loďka, ktorou si môžete skrátiť túru. Jazero má celkom sedem kilometrov. Loďka vás prevezie päť a dva potom je potrebné ešte dva dôjsť k chate. My ideme celých sedem kilometrov pešo a niekoľkokrát sa nám podarí vidieť akési polárne prepelice. Tak predsa sa oplatilo ísť pešo.

Niekoľkokrát vidíme aj takúto „prepelicu“ alebo aký je to vták

Po osemnástich kilometroch prichádzame k druhej celkom veľkej chate Alesjaure. Sadneme si na lavičky pred chatou a s chuťou si dáme po jednom pivku. I keď celou cestou nefúkalo, chata je na kopčeku, tak tu dosť fúka. Vychutnáme si pivko a pokračujeme ďalej. Hneď za chatou je most, ktorým prejdeme na druhú stranu rieky.

Blížime sa k celkom veľkej chate Alesjaure

Ďalšia chata je až za 12 kilometrov, tam nemáme ambíciu dôjsť. No dohodneme sa, že pôjdeme ešte niekoľko kilometrov a keď už budeme mať dosť, nájdeme si pekné miesto na kempovanie a ostaneme tam. Znova prichádzajú trocha problémy. Priateľke sa na oboch nohách robia pľuzgiere a dosť ju to bolí. A to aj napriek tomu, že má topánky dobre rozchodené. Našťastie aspoň mne to roztiahnutie topánky pomohlo a už s tým dokonca túry nemám problém.

Rieka tečúca údolím hneď za chatou

Výhľady sú celý čas úžasné a v jednom mieste zbadám vľavo od nás bežiaceho soba. Beží kdesi do diaľky, a tak ho ani nestihnem odfotiť. Po kilometri si dávame znova prestávku a sadáme na zem. Vtedy sob prichádza a pasie sa hodnú chvíľu okolo nás, vychutnáme si pohľady naňho a aj ho konečne odfotíme. Na mape pozeráme, že neďaleko je most cez rieku. Tam by sme si mohli nabrať vodu a možno aj zakempovať. Pokračujeme teda ďalej.

Počas toho ako oddychujeme pobehuje okolo nás sob.

Prichádzame k mostu. Už pred mostom začína túra trocha stúpať a za mostom stúpanie pokračuje. Chceme si nabrať vodu, no zisťujeme, že tu je špinavá ľadovcová rieka, z ktorej nemôžeme piť. Tým ale, že vystúpame za mostom trocha vyššie tu niesú žiadne potôčiky, v ktorých by sme si vedeli nabrať vodu. Ideme chodníkom ďalej a pri prvom potôčiku si varíme večeru.

Most ponad ľadovcovú rieku v ktorej tečie kalná voda

Tesne pred večerou obiehame španielsky hovoriacu rodinku. Rodičia s dvomi asi +- 5 ročnými deťmi. Sme zaskočení, že sa s tak malými deťmi vydali na takúto túru. Deti majú iba úplne malé ruksačiky. Žena taký normálny, ale ruksak chlapa vyzerá akoby mal hádam 40 kilogramov.

Toto miesto sa nám na kempovanie až tak nepáči, tak po večeri ešte niečo prejdeme, kým nenachádzame pekné miesto. Nakoniec dnes prejdeme 28 kilometrov. Sme tu úplne sami, stan máme neďaleko chodníka a kúsok vedľa nás tečie aj potôčik, takže máme vodu na umytie a raňajky. Je to tu nádherne a večer už okolo nás nie je úplne nikto.

Nachádzame si pekné miesto na kempovanie

Kungsleden: Z Abiska do Nikkaluokty tretí deň - 26 kilometrov

Priateľke sa pľuzgiere ešte niečo zhoršili. Najhoršie to je ráno, keď ešte nie je rozchodená. Ako to rozchodí, tak sa to trocha zlepší, no vôbec to nie je ideálne. Budíme sa znova do nádherného a úplne bezveterného počasia. Znova všetko balíme a vyrážame. Ako ideme ďalej vidíme niekoľko stanov, ktoré boli neďaleko nás, no od nášho stanu sme ich vôbec nevideli. Po kilometri začína chodník stúpať a ideme už do kopca a po troch kilometroch prichádzame k ďalšej chate.

Chata Tjäktja

Chata Tjäktja je ale na druhej strane rieky. Treba tam prejsť cez most a z hlavného chodníka to bude zachádzka možno jeden kilometer. Jej návštevu vynechávame a len prechádzame okolo. V okolí kempuje veľa ľudí. Aj priamo okolo chaty, aj na tejto strane rieky kadiaľ ide chodník. My sme tu znova celkom skoro, a tak sa všetci ešte len prebúdzajú. 

Výhľady na okolie skoro ráno

Prvých šesť kilometrov dnes v podstate iba stúpame. Ideme až do najvyššieho bodu túry do sedla Tjäktjapasset, ktoré má nadmorskú výšku 1120 metrov. Hlavne tesne pred týmto sedlom je to dosť strmé. Hore v sedle sa nachádzajú dve chatky. Tieto ale sú určené na prespanie iba v núdzových situáciách. Zo sedla sú nádherné výhľady aj do tej strany, odkiaľ sme prišli, no asi najkrajší výhľad je do údolia, kam smerujeme. Možno aj najkrajší výhľad z celej túry.

Výhľady so sedla Tjäktjapasset na trasu odkiaľ sme prišli

Dávame si tu prestávku a potom prudko klesáme znova nadol. Ideme ešte pár kilometrov a potom si znova v peknom počasí dávame dlhšiu prestávku, varíme obed a kávu a oddychujeme. Oproti prvému dňu sa v ďalších dňoch ráz krajiny zmenil. Už nikde nie sú žiadne stromy a je tu taká typická arktická krajina, ktorá nám dosť pripomína Grónsko. V okolí niekoľkokrát preletí vrtuľník, rozmýšľame prečo tam lieta, ale pravdepodobne to boli len vyhliadkové lety. Po deviatich kilometroch chôdze údolím z najvyššieho sedla prichádzame ku chate Sälka.

Ľadovce na horách v bočných údoliach

Tesne pred chatou už máme pocit, že tam nikdy nedôjdeme. Akoby stále už mala byť za rohom, no stále ju nevidíme. Len kúsok pred ňou prichádza jeden oblak a začína trocha popŕchať. Je to len slabý dáždik, tak sa ani nijako nezakrývam, akurát vidíme vedľa nás peknú dúhu. Pri chate si dáme prestávku trochu si oddýchneme a potom ešte pokračujeme ďalej. Na mape vidíme dve odporúčania na kempovacie miesta. Jedno je kilometer a pol od nás a druhé šesť kilometrov. Kilometer a pol sa nám zdá blízko. Rozhodneme sa prejsť ešte tých šesť.

Jasná obloha a dúha pri chate Sälka

Cestou míňame ale viacej pekných miest, kde sa dá kempovať. Niektoré sú už aj obsadené. V tomto úseku je aj niekoľko odbočiek na bočné túry. Ako pozeráme v mape, sú celkom dlhé a bolo by to aj na niekoľko dní. Tam by ale už bolo asi aj trocha divokejšie a menej ľudí. Trocha nás to aj láka, ale necháme si ich možno niekedy nabudúce. Nemáme už vodu, no pri kempovacom mieste kam ideme, by mala tiecť rieka. Čo je horšie zo smeru odkiaľ sme prišli prichádza strašná búrka. Vyzerá to na dosť silnú búrku a už je dosť blízko nás. Posledný kilometer sa dosť ponáhľame a rýchlo staviame stan, aby sme sa mali kam skryť pred dažďom. Kempujeme hneď pred mostom, no rieka znova tečie z ľadovca a má špinavú vodu nie vhodnú na pitie. Vraciam sa rýchlo kilometer späť k poslednému potôčiku, aby sme mali z čoho variť večeru a raňajky a skrývame sa do stanu.

Už toho máme na dnes dosť. Ostávame tu kempovať.

Začne dosť fúkať a padajú aj prvé kvapky, no tesne pred nami sa búrka otočí a odbočí do bočného údolia. Pri nás už vôbec neprší a za chvíľu znova vychádza slnko a znova je pekne. Vychádzame zo stanu, varíme večeru a potom si pripravíme aj raňajky. Potom už konečne po dlhom dni zaliehame. Dnes sme prešli 26 kilometrov, čo bol druhý najdlhší prechod.

Kungsleden: Z Abiska do Nikkaluokty štvrtý deň - 22 kilometrov

Už toho pred sebou nemáme veľa, rozrátavame cestu ako nám to ešte vychádza a vidíme, že už túru dokončime pravdepodobne za dva dni. Čo je dobré, keďže ešte asi tri dni má byť pekne a potom sa má počasie o niečo zhoršiť. Keď vychádzame zo stanu vidíme pár stanov ďalej od nás, inak sme tu len my. Pokračujeme údolím a po pár metroch vidíme znova stádo sobov, no rýchlo utečú, tak ich nestihneme ani odfotiť. Po troch kilometroch prídeme k odbočke. Chodník vpravo ide k chate Singi a odtiaľ potom odbáča k chate Kebnekaise.Chodník vľavo do kopca zasa priamo odtiaľto k chate Kebnekaise.

Prvé ranné pohľady na údolie

Ako stúpame chodníkom, odkrývajú sa nám ďalšie výhľady

Rozhodneme sa chatu Singi vynechať. Ušetríme si tým tri kilometre a odbáčame do kopca. Celkom dlhým stúpaním vychádzame znova do výšky 1000 m.n.m. Nebolo to zlé rozhodnutie ísť tadiaľto. Výhľady z tohto chodníka sú veľmi pekné a vidíme takmer celé údolie, ktoré sme prešli za posledné dva dni a tiež potom údolie, ktorým pôjdeme dole k chate. Až kým nevyjdeme na vrchol sedla nestretávame nikoho. Až z vrcholu vidíme ľudí, ktorí chodia chodníkom pod nami, ktorý smeruje k chate Singi, ktorú sme vynechali. Ako celou cestou, aj tu je všade množstvo čučoriedok a brusníc, ktorým ani po štyroch dňoch nevieme odolať. Keď zídeme dole do údolia, ako každý deň si dáme dlhšiu prestávku na obed, kde si v peknom počasí oddýchneme.

Údolie, ktorým schádzame k chate Kebnekaise

Dnes nás čaká ešte 11 kilometrov za chatu, kde chceme kempovať. Týchto 11 kilometrov nám ubieha nejako pomaly a máme pocit, že sú nekonečné. Otvárajú sa nám ale nové výhľady, keďže sme zišli do nového údolia. V jednom úseku je riečka, popri ktorej ideme celkom rozvodnená a musíme prejsť cez bažiny. Je to ale len krátky úsek. Hlavne v tomto bahnitom úseku rastie veľa tzv. cloudberries. Tie sme ešte nikdy nevideli, je to veľmi zaujímavé a aj chutné ovocie.

Úsek, v ktorom musíme prejsť cez močiare

Vysoké hory okolo nás, tam niekde za nimi je aj najvyšší vrch Švédska

Ako prichádzame k chate Kebnekaise, v jej okolí vidíme veľké množstvo stanov a turistov. Stany sú proste všade aj na miestach, kde by sme povedali, že sa stan ani postaviť nedá. Je to tu dosť masaker. Bude to hlavne tým, že táto chata je východiskový bod na túru na najvyššiu horu Švédska. Veľa ľudí teda príde sem, tu prespí a odtiaľto ide na najvyššiu horu. Tretí deň sa potom vrátia späť.

V okolí chaty Kebnekaise môžete kempovať zadarmo, stany sú tu ale úplne všade

Nad tým, že by sme vybehli na najvyššiu horu Švédska, sme chvíľu rozmýšľali aj my, ale nakoniec sa rozhodujeme tam nejsť. Pri chate a vlastne celou cestou do Nikkaluokty je už aj mobilný signál. Pripájame sa na pár minút na internet a pozeráme čo je nové a aké má byť počasie. Potom pokračujeme ešte kilometer za chatu, kde je kempovisko, na ktorom nikto nie je. Je to zaujímavé, že pri chate bolo milión stanov a tu nieje vôbec nikto. Ostávame teda tu, ideme si nabrať vodu, staviame stan a postupne zaliehame.

Kungsleden: Z Abiska do Nikkaluokty poslený piaty deň - 19 kilometrov

Budíme sa znova do nádherného slnečného dňa. Keď si pomyslíme, že nás čaká posledný deň, ani sa nám nikam nechce. Zbalíme všetky naše veci a hneď vyrážame. Máme pred sebou 19 kilometrov a o štvrtej poobede nám ide autobus z Nikkaluokty do Kiruny, ktorý musíme stihnúť, ak nechceme čakať do ďalšieho dňa. Znova sa mení ráz krajiny a my znova vchádzame medzi stromy – hlavne brezy, pomedzi ktoré ideme už až do konca. Čo sa nemení je množstvo čučoriedok, brusníc a hríbov, ktoré tu rastú. Zaujímavé je, že ich nikto nezbiera iba my. Nevadí.

Posledné kilometre už vedú skôr pomedzi stromy a kríky

Celý čas v podstate len klesáme nadol. Až po 10 kilometroch prichádzame na miesto, odkiaľ chodia loďky. Tu sa dá znova túra loďkou skrátiť o 5 kilometrov. O päť minút má ísť ďalšia. No keby nestála 50 eur na osobu, možno by sme ju aj využili. A vlastne, asi nevyužili, keďže aj tak máme ešte dosť času. Tak ideme popri jazere pešo. Prechádzame týchto päť kilometrov a prichádzame k druhej stanici loďky. Tu by nás vysadila. Je tu aj reštaurácia, ale aj ceduľka, že za kempovanie v týchto miestach sa platí.

Výhľady počas posledného dňa

Pri reštaurácii sa nezdržíme, ale ideme ešte pár kilometrov a na jednom peknom mieste skladáme ruksaky a dávame si obed. Máme ešte dosť času, kým nám pôjde autobus, tak vyberáme karimatky a nachvíľu si ľahneme. Dokonca sa nám podarí aj zaspať. Po oddychu už dokopeme posledný úsek a tesne pred druhou sa blížime k Nikkaluokte. Z chodníka ale zbadáme pekný kostolík na kopčeku, tak ešte odbočíme tam. Kostolík je zatvorený, ale je veľmi pekný a sú od neho aj dobré výhľady. Okolo neho je neskutočne veľa brusníc, tak ešte hodnú chvíľu oberáme tie. Potom schádzame dole k reštaurácii, obchodu so suvenírmi a na parkovisko. Okrem tohto a ešte chatiek na ubytovanie v Nikkaluokte v podstate nič nie je. V reštaurácií si dávame kávu a pripájame sa na internet. Pred reštauráciou si všímame váhu, tak vážime naše batohy. Jeden má na konci 12,5 kg a druhý 12 kg. Keď k tomu prirátame jedlo, ktoré sme mali na začiatku a plus nejakú vodu, ktorú sme stále niesli, mohli sme mať na začiatku váhu do 15 kg.

Pekný kostolík v Nikkaluokte

Potom už len počkáme na autobus a odvážame sa späť do Kiruny na vlakovú stanicu, kde nás čaká naše auto. Tešíme sa po piatich dňoch na sprchu, no všetky kempy v okolí sú plné. Nakoniec nájdeme veľmi pekné miesto na free kemping, kde si staviame stan a ostávame kempovať tam. Dnes to bude teda znova bez sprchy.

Posledný pohľad na kopce pozdĺž túru Kungsleden

Nie nadarmo sa tento úsek Kungsleden označuje za najkrajší. Aj nás úplne očarila a túra sa nám veľmi páčila. Nebolo to úplne jednoduché, ale zasa ani nie extrémne zložité a skutočne sme si ju užili. Našťastie sa nám vyhli problémy a určite pomohlo aj to, že sme mali celý čas perfektné počasie. Síce to neplánujeme ale v kútiku duše dúfame, že v budúcnosti by sme mohli prejsť ďalšie úseky Kungsleden alebo nejaké bočné túry na tomto úseku, ktorý sme prešli. Určite by to znova stálo za to.