Gambia: usmiate pobrežie Západnej Afriky

Gambia, známa aj ako usmievavé pobrežie Afriky, je maličkou krajinou ležiacou na západnom pobreží Afriky. So svojou rozlohou je dokonca najmenšou pevninskou krajinou kontinentu. Z troch strán ju obklopuje Senegal a z jednej strany ju obmýva Atlantický oceán.

Celé pobrežie Gambie má len 80 kilometrov, no nachádzajú sa tu krásne pieskové pláže, ktoré lákajú turistov, najmä Britov, ktorí už objavili jej čaro. Gambijčania rýchlo pochopili, že tadiaľto vedie cesta, a tak tu popri pobreží vyrástlo niekoľko hotelových rezortov. Napriek tomu, sa tu žiadnych preplnených pláží  a množstva turistov obávať rozhodne nemusíte.

Trhy v uličkách

Ako sme sa dostali do Gambie

Dostať sa do Gambie zo Slovenska nie je až také jednoduché. V ideálnom prípade si to vyžaduje minimálne jeden prestup. Cena leteniek tiež nie je práve najlacnejšia.

Až minulý rok, keď jedna slovenská cestovná kancelária zaradila do svojich zájazdov na krátky čas aj Gambiu, sme sa o ňu začali zaujímať trochu viac. Obrovská výhoda je samozrejme priamy let (s prestávkou na dotankovanie v španielskej Malage) z Bratislavy. Minulý rok sme však už mali naplánované viaceré cesty, a tak Gambia pre nás trochu zapadla do zabudnutia.

Začiatkom tohto roka ju táto cestovná kancelária znovu zaradila medzi svoje zájazdy, no my sme už mali na začiatok roka naplánovanú Austráliu, takže s Gambiou sme znovu nepočítali.

Na hlave sa dá odniesť úplne všetko

Zase raz sa veci komplikujú

Samozrejme už pol roka plánujeme našu cestu po Austrálii. Rezervujeme auto, hľadáme kempy, plánujeme, čo všetko navštívime a hlavne sledujeme počasie a požiare, ktoré sú takmer po celej Austrálii.

Začiatkom roka začali prichádzať prvé správy o koronavíruse, ktorý sa v tom čase vyskytoval ešte len v Ázii. No nemáme dobrý pocit z toho, že sa to zhoršuje. Každý deň pribúda viacej prípadov a nákazu hlásia ďalšie a ďalšie krajiny. Do Austrálie máme letieť s prestupom v Berlíne a v Singapure, a tak sledujeme počet prípadov najmä v Singapure. Vôbec sa nám to nepáči, najme keď ešte aj v práci začnú vypisovať maily a odporúčajú necestovať cez Čínu, Singapur a nejaké ďalšie krajiny.

Napokon dva dni pred odletom nám letecká spoločnosť, ako reakciu na narastajúce obavy cestujúcich, umožňuje posunúť náš let bez nejakých sankcií a tak sa nakoniec rozhodujeme lety prebookovať na máj. Vtedy sme dúfali, že do mája sa situácia upokojí (ako už teraz všetci vieme, nestalo sa tak, a napokon naše lety do Austrálie boli úplne zrušené).

Veľmi dobré sa tu ukázalo to, že väčšina vecí, ktoré sme mali rezervované sa dala bezplatne zrušiť. A aj tých pár hotelov, čo sa nedalo, nám vyšli v tejto situácii v ústrety a bezplatné zrušenie povolili. Rovnako peniaze za letenky nám boli po pár mesiacoch vrátené. Škody so zrušenou cestou do Austrálie sme teda mali minimálne.

Deň pred plánovaným odletom (alebo skôr pár hodín) rozmýšľame čo s našou dovolenkou, ktorú sme si už v práci nahlásili. Rušiť sme ju už nechceme a určite sme chceme niekam ísť. Uvažujeme aspoň nad nejakou bližšou destináciou, najlepšie s nejakým priamym letom. Je prelom februára a marca a koronavírus ešte okrem Ázie nie je takmer nikde (alebo sa aspoň zatiaľ ešte nevedelo že je), a tak si pozeráme ponuku leteniek s odletom na najbližší týždeň napríklad na Kanárske alebo Azorské ostrovy, ale nič rozumné sa nám narýchlo nedarí nájsť a tak sa pozrieme aj na ponuku cestovných kancelárii. V ponuke bol najmä Egypt, Omán ale aj Gambia. Do Ománu chceme ísť určite individuálne, požičať si auto a prejsť ho celý. Rýchlo sme ho teda zavrhli. Gambia nám prišla v tejto chvíli ako ideálna voľba. Využijeme priamy let z Bratislavy, transfer, ubytovanie a stravu, ktorá bola v cene, a výlety po krajine si zorganizujeme sami.

Stánky so suvenírmi

Víza do Gambie – áno či nie?

Ďalšou výhodou bolo, že sa vyhneme problémom s vízami. Tie sú do u Gambie dosť nejasné. Na niekoľkých zdrojoch sa uvádzajú rôzne informácie. Na letisku síce mali uvedené „Visa free zone for all chartered and scheduled flights“,  no niekoľko cestovateľov nám potvrdilo, že s tým mali pri individuálnej ceste problém. Problém môže byť aj v tom, že je to predsa Západná Afrika, kde korupcia je stále takmer všade. A môže stačiť, aby colník/policajt chcel aby ste mu posunuli pár eur a už môže tvrdiť, že víza potrebujete. Pri pozemnej ceste môžu byť taktiež iné podmienky a tiež môžu víza vyžadovať.

Výhodou pri našich letoch bolo, že charterové lety víza určite nepotrebujú a vôbec sme ich nemuseli riešiť. Po prílete sme len vypísali vstupnú kartu, kde sme uviedli údaje z pasu, informácie o našej ceste – ako dlho budeme a kde sme ubytovaní, dostali sme pečiatku do pasu a mohli sme vstúpiť do Gambie.

Ide sa do Afriky!

Náš odlet bol hneď na ďalší deň ráno o piatej a návrat o osem dní. Úplne ideálne. Navyše, keďže bol odlet už na druhý deň, aj cena za zájazd bola podstatne nižšia ako pôvodná cena. Asi o tieto zájazdy až taký veľký záujem nebol, keď cena išla až tak nízko a po pár týždňoch tieto zájazdy aj úplne zrušili.

V uličkách

Uvidíme či sa niekedy ešte do ponuky vrátia. Ťažko povedať či by sme to individuálne vedeli zorganizovať lacnejšie. Problémom ostávajú drahé letenky, ktoré stoja takmer toľko ako tento celý zájazd.

Vyklikávame teda formulár. Za chvíľku nám volá milá pani z cestovky, či máme pasy, platíme za zájazd a za chvíľu už aj máme potvrdenie. Zostáva nám sa len pobaliť, teda vlastne dobaliť, keďže veci už máme viac menej pripravené na cestu do Austrálie.

I keď individuálne sme už navštívili takmer osemdesiat krajín, stále som si vravel, že raz si chcem vyskúšať ísť niekam organizovaným zájazdom. A teraz nám to prišla ako veľmi výhodná a zaujímavá voľba. Hurá do Západnej Afriky.

Bohužiaľ aj takéto zákutia sú v Gambii bežné

Veľa sme toho nenaspali. Posledné dva dni sa toho udialo až až a my zaliehame do postelí pred polnocou. Už o tretej ráno nám zvoní budík a čaká nás taxík smerom na bratislavské letisko. Na letisku to ide celkom rýchlo. Odovzdávame batožinu, prechádzame cez bezpečnostné kontroly a hneď aj nastupujeme do lietadla. Počas letu dostávame aj jedno jedlo a jeden menší snack. Akurát nám let ubieha celkom pomaly.

Po pristáti ešte pred vstupom do letiskovej haly si musíme všetci dezinfikovať ruky a merajú nám teplotu. Vnútri rýchlo vypisujeme vstupnú kartu, dostávame pečiatku do pasu a môžeme sa presunúť na hotel. Sme tu celkom skoro, a tak izbu ešte pripravenú nemáme. Ideme teda najprv na obed a až potom sa ubytovať. Po tom ako sa všetko posledné dni zbehlo, sme dosť unavení, a tak dnešný deň už len oddychujeme na hoteli a na pláži.

Mimo hlavných ciest vyzerajú uličky napríklad takto

Pár praktických informácii o Gambií

Gambia patrí medzi najchudobnejšie krajiny Afriky, ak nie aj celého sveta. A dá sa povedať, že pri jej návšteve to treba očakávať. My sme už v minulosti niekoľko afrických krajín navštívili, no ak by ste sem cestovali ako do svojej prvej africkej destinácie, treba očakávať, že to tu nevyzerá úplne tak ako na Slovensku alebo v Európe. Ľudia poväčšine žijú len v menších chatrčiach alebo domčekoch i keď väčšinou v murovaných, no väčšinou nie sú v najlepšom stave. Asfaltové sú akurát hlavné cesty. Väčšina bočných ciest, a to aj v mestách je iba prašných.

Pozor si treba dať aj na obdobie kedy do Gambie cestujete. Od novembra do júna je tu obdobie sucha, čo je ideálne obdobie a aj hlavná sezóna na cesty do Gambie. V období dažďov je cestovanie horšie, napríklad aj z dôvodu, že zo všetkých prašných ciest sa stávajú blatisté a niektoré môžu byť aj neprejazdné.

V období dažďov a aj tesne po ňom je veľkým problémom množstvo komárov a malária, ktorú prenášajú. Toto nám vysvetľovalo viacero miestnych, s ktorými sme sa rozprávali, že v období dažďov mávajú s maláriou dosť problémy. My našťastie cestujeme v období sucha (február/marec) a aj komárov je v čase našej návštevy minimum. Antimalariká neberieme, ale používame aspoň repelenty, aby sme znížili riziko uštipnutia a nakazenia.

Menou v Gambii je dalasi. V čase našej návštevy bol kurz približne 55 dalasi za jedno Euro. Vymeniť eurá za dalasi je možné hneď pred letiskom v malých stánkoch, rovnako tá možnosť bola aj na hotelovej recepcii. Na platbu kartou radšej zabudnite. I keď možno by to niekde šlo, nám sa ale také miesto nájsť nepodarilo. Ani v našom celkom luxusnom hoteli platba kartou nefungovala.

Peniaze sme vyberali hlavne z bankomatov. Pozor si ale treba dať na bankomaty v hoteloch, ktoré môžu mať dosť obmedzenú sumu, ktorú môžete naraz vybrať. V našom hotelovom bankomate je výber obmedzený na 2000 dalasi, čo je dosť málo a poplatok za výber je 150 dalasi, čo je zasa dosť veľa na tak malú sumu. V meste ale nie je problém nájsť bankomaty, ktoré nemajú obmedzený výber na tak malú sumu.

Pohľad na hlavné mesto Banjul z pamätného oblúka Arch 22

Ľudia v Gambii sú veľmi milí a ukecaní. Hoci v okolitom Senegale sa rozpráva po francúzsky, maličká Gambia bola britskou kolóniou, a tak sa tu dá bez problémov dohovoriť po anglicky. Ani raz nemáme problém, že by sme sa ocitli v nejakej nebezpečnej situácii alebo mali pocit, že nás chcú okradnúť. A to sa prechádzame po mestách a plážach bez problémov aj sami. No pozornosť ako bieli pútame veľkú a väčšinou sa pri nás hneď niekto pristaví. Buď nám len niečo porozpráva o Gambii a živote v nej a rozlúčime sa alebo nám chce ponúknuť nejaký výlet. Radi by sme im pomohli, a tak si od niektorých niečo drobné kúpime, no zasa nemôžeme pomôcť všetkým. Čo nám prekáža, ale sú samozvaní sprievodcovia, ktorí sa k nám pridajú a začnú sa vypytovať, kam ideme a že oni nám ukážu nejaký park prípadne inú zaujímavosť. Nie neberú ako odpoveď a nechápu, že práve v tej chvíli proste nikam nechceme, len sa prejsť ulicou a pozorovať okolitý ruch, hrajúce sa deti a pulzujúci život. Vtedy ich musíme proste úplne ignorovať alebo poslať preč. Samozrejme takýto sprievodcovia sa nájdu všade nielen v Gambii.

Pozor si treba dať pri fotení. Väčšinou to ľudom vadí.  Veď ani nám by sa asi nepáčilo, keby k nám niekto prišiel a začal by si nás len tak fotiť. No stačí sa ich opýtať alebo si od nich kúpiť oriešky alebo nejakú drobnosť a s fotením už nemajú problém. A ešte im kúpou tej drobnosti trochu aj pomôžete.

Čo sa nám nepáči je množstvo odpadkov ktoré sú nahádzané všade po okolí. Áno vieme, že sme v chudobnej Afrike. Nečudujeme sa tomu, čakali sme to. No mrzí nás, že je to proste tak.

Miestne deti

Ubytovaní sme v dedinke Brufut v ktorej v podstate nič nie je, okrem peknej pláže, ktorá sa tiahne niekoľko kilometrov aj priamo popred našim hoteli. Takmer každý deň teda vyrážame na nejaký výlet. Na výlety využívame väčšinou taxík. Vodič nás väčšinou odvezie a aj privezie späť na hotel. Ak chceme, ide s nami aj po meste/parku a niečo nám poukazuje. Ak nechceme ideme sami. Výhodou ak ide s nami je to, že už sa k nám nechcú pridať žiadny ďalší samozvaní sprievodcovia.

Senegambia a Monkey Park

Hneď druhý deň už nám to nedá sedieť len pri hotelovom bazéne alebo pláži. Vymýšľame, kam by sme zašli. Objednávame na recepcii taxík a nechávame sa odviezť do Senegambie. To je také menšie turistické centrum. Nachádza sa tu množstvo reštaurácii, hotelov a hostelov. Najprv ideme k veľkému, ale ošarpanému nápisu The Gambia, pri ktorom sa proste musíme odfotiť. Hneď sa k nám rozbehnú malé a celé od majonézy zafúľané deti. Našťastie ich hneď okríkne a berie si ich mama.

Welcome to The Gambia

Potom si prejdeme hlavnú uličku a vojdeme na menší trh. Tu sa celkom zdržíme. Prechádzame stánky a obdivujeme rôzne drevené sošky a suveníry. A tiež vykeciavame s miestnymi predajcami. Jeden z nich nám hneď pripravuje posedenie a vyťahuje akúsi gambijskú stolnú hru, nazývanú Owara. Usadáme sa teda  a hráme. Dokonca sa nám podarí aj vyhrať. V ďalšom stánku nás zasa obliekajú do tradičného gambijského oblečenia. Občas si človek na tých trhoch aj celkom užije zábavu. Nakoniec nič nekupujeme a vraciame sa k nášmu taxikárovi, ktorý čaká vonka.

Obchod s oblečením môže vyzerať aj takto

Druhú zástavku si dáme v Bijilo Monkey Parku – teda v opičom parku. Platí sa tu malé vstupné a vraj je potrebné zobrať si do parku aj sprievodcu. S nami ide náš taxikár a teda nám už žiadneho sprievodcu nenanucujú. Tiež si pri vstupe môžete kúpiť nejaké oriešky alebo ovocie, ktorým potom môžete opice chovať. Park je ale maličký a je tam len niekoľko chodníčkov a teda návštevu by sme bez problémov zvládli aj sami. Žijú tu dva druhy opíc: zvedavé a priateľské mačiaky zelené (Green Vervet Monkeys) a hanblivejšie a trochu ťažšie pozorovateľné guerézy červené (Western red colobus), ktoré sú ohrozeným druhom. Park si prejdeme celý, pozorujeme veľké termitiská, poskakujúce a hrajúce sa opice okolo nás a vykeciavame s naším taxikáro-sprievodcom.

Dlhé chvosty

Masáž

Banjul – hlavné mesto Gambie

Najväčším mestom Gambie je Serekunda, no nie je to hlavné mesto. Hlavným mestom je Banjul, ktorý sa nachádza na ostrove St. Mary's Island a je to vlastne miesto, kde sa rieka Gambia vlieva do Atlantického oceánu. Banjul má len niečo viac ako 33000 obyvateľov, teda je to malé mestečko, ktoré nemá ani jednu výškovú budovu.

Na hoteli si znova objednávame taxík a dohadujeme sa, aby nás vzal do Banjulu. Po chvíli už po nás aj prichádza taxikár a môžeme vyraziť. Ďaleko to síce nie je, no zvyknú sa tu tvoriť aj zápchy a vtedy môže cesta zabrať dosť času. No našťastie to nie je náš prípad.

Hneď pri vstupe do Banjulu stojíme pri pamätnom oblúku Arch 22. Asi za jedno euro kupujeme lístky a ideme aj na vrchol, z ktorého je pekný výhľad takmer na celé mesto. Sme tu úplne sami. Arch 22 bol postavený v roku 1996 pri  príležitosti druhého výročia prevratu, ktorý sa konal v roku 1994. Má výšku 36 metrov a je jednou z najvyšších stavieb v krajine. Na poschodí je okrem pekného výhľadu aj malé múzeum. Hneď vedľa je aj tribúna.

Arch 22

Odtiaľ smerujeme na Albert Market, čo je najväčší trh v Banjule. Kúpite tu ozaj všetko. Parkujeme priamo pred vstupom na trh a zrazu s nami ide na trh aj starší chlap. Je celkom milý, rozpráva nám o trhu a prevedie nás celým trhom od ovocia zeleniny, cez oddelenie s mäsom a rybami a oblečenie až po výrobky z dreva. Je celkom fajn a dozvedáme sa od neho veľa zaujímavých vecí, tak neprotestujeme, aby chodil s nami. Navyše aspoň nás neotravujú iný a vyzerá, že tohto tu celkom poznajú a majú pred ním rešpekt. V jednom zo stánkov skúšame napríklad plody baobabov, v inom zasa kupujeme väčšiu drevenú sochu a až na hoteli zisťujeme, že sa nám nezmestí do batožiny. Z trhu smerujeme k moru na pláž a popri pláži sa presúvame k rybárskym usadlostiam.

Welcome to Royal Albert Market

Banjul síce slum, taký ako poznáme napríklad z Nairobi v Keni, nemá, no tieto miesta, kde nás zobral nemajú od neho ďaleko. Odpadky sú pohádzané všade, pomedzi chatrče pretekajú splašky. Okolo postávajú skupinky černochov a v jednej skupinke sa strhne aj bitka. Asi keby s nami nebol náš taxikár a „sprievodca“, necítili by sme sa veľmi bezpečne. No vidieť, že nášho sprievodcu tu poznajú a aj napriek tomu, že mám na krku zavesenú zrkadlovku a priateľka ako blondína tu strašne svieti, nechávajú na nás iba pohľady. Na druhej strane je to tu veľmi zaujímavé. Aspoň vidíme ako žijú miestni, ukazujú nám ako chytajú ryby, ako ich potom sušia alebo údia.

Stretávame tu ešte jedného turistu, asi Brita, ktorý sa nám zdraví po anglicky a už z diaľky na nás máva. Tiež je tam s miestnym sprievodcom a vyzerá celkom potešene, keď tam vidí ešte niekoho bieleho. Chcú nás zobrať ešte do prístavu, ale tam sme už boli, a tak sa len uličkami mesta vraciame k nášmu taxíku.

Aj takéto zákutia nájdete v Banjule

Lúčime sa s naším sprievodcom, dávame mu pár drobných a sme radi, že nás previedol mestom a dozvedeli sme sa mnoho zaujímavostí. No ešte radšej sme, že nás zobral na miesta, na ktoré by sme sa sami neodvážili. Bol to úplne super výlet.

Okrem toho sa dajú v Banjule vidieť aj nejaké múzeá a zaujímavé stavby, no do tých sa nám veľmi nechce, a tak ich vynechávame. Cestou sa ešte zastavujeme pri celkom modernej budove parlamentu, pri ktorej sa musím odfotiť so skupinkou študentov prechádzajúcich okolo. A vraciame sa na hotel.

Parlament v Banjule

Vnútrozemie Gambie

Výlet, na ktorý sa pridávame a je organizovaný hotelom/agentúrou. Skoro ráno vyrážame s ešte niekoľkými ľuďmi z hotela na akomsi otvorenom nákladnom aute. Ide s nami šofér a jeden sprievodca a sprievodkyňa. Najprv ideme niečo viac ako hodinku do vnútrozemia a hneď ráno sa zastavujeme v jednej z miestnych škôl. Najprv ideme do škôlky, kde sú menšie deti, trocha nám ukazujú ako sa učia a riaditeľka vysvetľuje ako to tam funguje. Potom sa presunieme do vedľajšej školy. Ako školu v našich pomeroch si to ale veľmi nepredstavujte. Je to len malá nízka budova, v ktorej sú dve triedy. Ujíma sa nás mladý, celkom šikovný učiteľ. V triede má deti rôzneho veku a vysvetľuje ako to tam funguje, z akých sú kmeňov, a tak ďalej a deti nám zaspievajú alebo zarecitujú básničku. Okrem toho, že sme ich „vyrušili“ pri výučbe, sme im aj doniesli rôzne hračky, sladkosti a vyučovacie pomôcky. Organizátor tohto výletu to robí tak, že sa vždy dohodne s inou školou, na ktorú sa idú pozrieť a donesú im nejaké veci, prípadne prispejú na fungovanie, aby takto podporili viacero škôl.

V školských laviciach

Uličkami alebo skôr neuličkami pokračujeme ďalej a dostávame sa na miestny trh s dobytkom. Prejdeme sa najprv trhom s kravami a potom smerujeme na kozí trh. Okolo je aj niekoľko stánkov, kde ponúkajú na predaj mäso z tohto dobytka. No mäsiareň ako ste na ňu zvyknutý zo Slovenska si nepredstavujte. Skôr sú to malé stánky bez chladničiek a elektriny. Dobytok zabijú skoro ráno a snažia sa ho hneď aj rozpredať. To čo im tam zostane visieť, keď páli slnko a je tam množstvo múch, by som si už radšej nekúpil.

Trh s dobytkom

Mäsiarne pri trhu s dobytkom

Ďalšou dohodnutou návštevou je návšteva jednej kresťanskej rodiny. Gambia je prevažne moslimská krajina, no žije tu aj početná komunita kresťanov. Táto rodina býva úplne na odľahlom mieste, v podstate uprostred ničoho, a tak nám aj cesta k nim trocha trvá a poriadne nás to na aute vytrasie. Máme tu možnosť pozrieť sa ako žijú, čo chovajú a ako majú zariadený dom, a tak ďalej. No poviem vám, bývať by ste takto nechceli. V izbách žiadne svetlo, väčšinou len posteľ a miesto skríň iba nastavané kufre. I keď vraj táto rodina patrí k bohatším, keďže majú aj televízor. Kúpeľňa a toaleta len na dvore neďaleko domu. Chovajú pár prasiat a sliepok. Hlavným zdrojom ich obživy sú ale kešu oriešky, ktorých tu po okolí rastie množstvo, ktoré zbierajú a pália z nich aj domácu kešu pálenku. Ochutnávame a trocha ich aj podporíme tým, že si aj kúpime. Však kešu pálenku treba zobrať ochutnať aj na Slovensko.

Asi takto vyzerajú izby vnútri domu. Nie nechystajú sa nikam cestovať. Tie kufre využívajú namiesto skrine.

Cestou k južným hraniciam medzi Gambiou a Senegalom ešte zastavujeme v jednej malej dedinke, kde sa koná malé predstavenie a tancujú tam miestne ženy. Chvíľu ich pozorujeme. Snažia sa aj nás zatiahnuť do tanca. Mne sa podarí odolať, no priateľka si trocha s nimi aj zatancuje.

A potom už smerujeme k hraničnej rieke Halahin. Okolo rieky rastie množstvo mangrovníkov a brehy sú v čase našej návštevy úplne suché. V období dažďov sa ale rieka vylieva a zaplavuje okolité územie ktorému dodáva potrebnú vlahu. Okrem toho je táto rieka aj domovom množstva vtákov, ktoré sa tu chodia pozorovať a takisto v rieke žijú aj krokodíly.

Na brehu nás už čakajú odstavené tradičné loďky – pirogy, do ktorých nastupujeme a plavíme sa dole prúdom smerom k oceánu. Keďže je to hraničná rieka po oboch stranách vidieť aj kontrolné stanovištia policajtov. No miestni túto rieku prechádzajú na loďkách bežne a často sa stáva, že niekto býva síce v Gambii, ale políčko má v Senegale. Vtákov síce vidíme niekoľko, ale nič nejako extra zaujímavé. Žiadne pelikány, plameniaky ani krokodíly počas plavby nevidíme. V určitom bode nás čaká náš nákladiak a tak kotvíme a presadáme zasa na auto.

Miestne predstavenie

Čaká nás celkom príjemná zastávka. Schádzame až k oceánu na krásnu pláž Paradise Beach a tu máme nachystaný chutný miestny obed. Dosýta sa teda najeme a užívame si pekné pláže, pivko a oceán. Dnes je ideálny deň na vylihovanie pri vode, teploty sa štverajú tesne pod štyridsať stupňov, a tak osvieženie prišlo vhod, no pomaly musíme aj pokračovať.

Nekonečné pláže

Dlhým presunom sa dostávame do rybárskej dedinky Tanji. Najprv sa zatavíme pri udiarňach, kde údia ryby a vyvážajú ich do celej krajiny aj do zahraničia. Miestni nám vysvetľujú ako prebieha proces údenia. Potom sa presunieme k oceánu. Zápach rýb tu cítiť všade. Každé ráno sa skoro vydávajú miestni na more aby sa už pri východe slnka vrátili späť na breh so svojimi úlovkami, ktoré potom predávajú miestnym. My tu sme až poobede, a tak ten pravý ranný ruch nezažívame, no i tak to má ešte svoju atmosféru. Rybári vyťahujú lode na breh a kontrolujú ich, opravujú siete a pripravujú všetko na zajtrajšiu rybačku. Ženy pitvajú ryby a nad hlavami nám lieta množstvo čajok, ktoré sa snažia uchmatnúť si aspoň nejaké zvyšky.

Na hotel prichádzame až podvečer úplne unavení, ale plný nových zážitkov.

Úlovok

Údenie rýb

Rybári ťahajú lode z mora

Množstvo mrazničiek na trhu s rybami. Len škoda, že žiadna nie je pripojená do elektrickej siete.

Gambia vo mne zanechala dojem krajiny baobabov. Tieto nádherné stromy sú tam všade a je ich veľa. Veľa ľudí by si povedalo, že je to Afrika, teda zvieratá, safari, no v Gambii toto nenájdete. Áno je tu pár parkov, kde sú opice, krokodíly alebo hrochy, ale safari ako v Namíbii, Botswane, Keni alebo Tanzánii tu nenájdete. No predsa je to tá pravá a nádherná Západná Afrika so všetkým, čo k nej patrí. Prašné cesty, potulujúce sa zvieratá, ženy nosia na hlave neuveriteľné množstvo nákladu. Staré rozbité autá a usmievaví miestni ľudia, ktorí si život užívajú možno viacej ako my. Škoda, že až na takýchto miestach si uvedomíme ako sa nám vlastne na Slovensku žije dobre.

Pláže v Gambii

Táto cesta nám dala veľa, hlavne nás utvrdila v tom, že akokoľvek si niečo plánujete a na niečo sa spoliehate, vždy môže prísť niečo, čo vám ani vo sne nenapadne a všetky plány sú hneď preč. Tak ako to bolo aj s našou Austráliou. No hádam sa niekedy dostaneme ešte aj tam, ale aj do Afriky, ktorú sme si zasa o niečo viacej zamilovali.

Aby nám neušla...

Po ôsmich dňoch v horúcej Gambii sa vraciame do studenej a hlavne uzatvárajúcej sa Európy. Koronakríza počas toho týždňa naplno vypukla v Taliansku a my sa len tak tak dostávame na Slovensko. Ak by sme leteli o týždeň neskôr, už by sme nedoleteli, keďže aj Slovensko sa úplne uzavrelo a zrušilo všetky lety. Keby sme niekomu pred pár rokmi alebo aj mesiacmi povedali, že sa celý svet uzavrie asi by nás vysmial. A predsa to bolo možné. Uvidíme, aké prekvapenia nám život pripraví v budúcnosti.

Síce nie je veľmi kvalitné, ale pre predstavu si môžete pozrieť aj video, ktoré sme zostrihali z našej cesty: